Sprevádzanie a príbehy

V lete som sprevádzala nemecké ženy po Tatrách, keď som dostala ponuku robiť pre rovnakú ženskú CK bežkársky kurz. Termín bol jasný – týždeň medzi Vianocami a Silvestrom. Od kamošky som dostala nemeckú knihu o bežkovaní, odkiaľ som nečerpala len odborné výrazy pre kurz bežiek, ale aj rôzne praktické cvičenia pri výučbe a vôbec, celú teóriu bežkovania. Zaobstarala som si bežky a len čo padol prvý sneh, vrhla som sa trénovať. Rýchlo som pochopila rozdiel medzi „chodením“ na bežkách a skutočným „bežkovaním“. Nacvičila som si klasiku, o skating som sa ani len nepokúšala.

Kurz bol určený pre začiatočníčky a mierne pokročilé. Treba povedať, že som pred každým kurzom tŕpla, či sa neobjaví nejaká Nemka, ktorá bude bežkovať lepšie ako ja. Nič také sa však nestalo.

Utkvela mi jedna pekná, štíhla žena, ktorá vyzerala, že to zvládne ľavou zadnou. Opak bol pravdou. Hneď na začiatku mi oznámila, aby som sa ani len nepokúšala učiť ju pluhovať. Technika, extrémne dôležitá na lyžiach ako aj na bežkách. Vskutku, po rovine jej to šlo skvele ale na miernom svažíku sa žena zakaždým zložila. Akoby vôbec neovládala svoje kolená.

Aby sme nebežkovali len okolo a na Štrbskom plese, v závere kurzu sme so skupinou mali v programe prechod hrebeňa Spišskej Magury.

Prechod som pochopiteľne niekoľkokrát absolvovala, jedenkrát až do Magurského sedla odkiaľ som si to potom odšliapala asi 9 km po ceste na najbližšiu funkčnú autobusovú zastávku do Slovenskej Vsi.

So skupinou sme absolvovali len krátky úsek zo sedla Príslop po zjazdovky nad Jezerskom a následne do Bachledovej doliny. Nebola to pohoda, pretože okrem nezvládania základných techník (a zjazdovky po ktorej bolo treba zísť) na nás často na hrebeni Spišskej Magury (kadiaľ vedie mimochodom aj turistická značka) čakalo prekvapenie - traktor práve ťahal drevo alebo bol aspoň sneh traktorom úplne rozrytý.

Napriek takýmto problémom a ťažkosťami so zvládnutím bežkárskej techniky som po pár odučených kurzoch pochopila, že to sú všetko len technikálie a tými kľúčovými sú ľudské problémy mojich klientiek. Mnohé ženy boli skôr mužatkami. Niekedy som sa ich priam zľakla, za takú stavbu tela by sa nemuseli hanbiť ani basketbalisti z NBA. Fakt, že sa prihlásili na pobyt cez ženskú cestovku, predznamenal istý typ komplikácií.

Takmer výhradne sa na tento pobyt hlásili ženy samotárky. Časť z nich boli opustené, sklamané, rozvedené ženy, ktorým muži ublížili a tak na nich zanevreli. Tie boli schopné celé dni sa domáhať potvrdení o utláčaní a nerovnoprávnosti žien. Prakticky ich nič iné nezaujímalo. Druhá časť prihlásených boli lesby. Nezriedka prišli aj lesbické páry. Občas sa medzi nimi vyskytli aj bisexuálky. Jedna z nich,  komunikatívnejšia ako zbytok žien, mi porozprávala svoj príbeh. Stala sa ňou vďaka svojej matke, ktorá ju v detstve ignorovala. Celý dospelý život vedome či podvedome hľadala náhradu. To bol dôvod, prečo sa dokázala zaľúbiť len do ženy.

Tento druh pobytov sa pre mňa stával čím ďalej tým náročnejší, a to hlavne po psychickej stránke. Aj preto, že som po Štedrom večeri musela hneď „nastúpiť“ na kurz a stráviť zbytok roka s neznámymi ženami, ale aj preto, že tieto ženy boli čoraz náročnejšie.

Neviem presne ktorý Silvester to bolo, keď som si povedala dosť. Vtedy sa zišla na bežkách autentická psychiatrická klinika. Jedna zo žien aj bola psychiatrička, ktorej náplňou bolo odúčať ľudí od závislostí. Na ubytovaní som ju takmer nestretla lebo bola stále vonku. Fajčila ako továrenský komín.

Ďalšia zo žien si doniesla psa. Bobteila. To je ten obrovský pes s dlhou srsťou, z ktorej sa mu robia dredy. Ja mám zvieratá rada, ale obrovský dlhosrstý pes, mokrý po celom dni vonku, na večeri vždy sediaci podo mnou...maril mi všetku chuť do jedla.

Iná žena sa pri prechádzke na rovnej ceste (debatujúc so mnou) potkla a spadla rovno na nos. Prirodzený reflex dať si ruky pred seba pri páde akosi nezafungoval. Krvi bolo všade ako na jatkách. Okamžite bola dopravená na pohotovosť. Po zbytok pobytu sme ju vozili do nemocnice na kontroly a ja som mala pokušenie z bezpečnostných dôvodov zamknúť ju na izbe.

Kurz sme zrušili. To bol koniec mojej bežkárskej trénerskej kariéry.  

 

Bol október. Sprevádzala som neveľkú skupinku španielskych turistov, z ktorých každý mal iný vek, kondíciu aj skúsenosti s turistikou. Úplne bežný jav. Bol tam jeden manželský pár okolo päťdesiatky a niekoľko mladých „nadupaných“ mužov.  

Po rokoch som mala vycibrený, osvedčený, priam ideálny itinerár. V závere trasy bol aj Tomášovský výhľad aj keď výstup od Hornádu bol síce krátky ale nečakaný a namáhavý.

Fotografia Tomášovského výhľadu sa tak dostala aj do propagácie zahraničnej cestovnej kancelárie, v ktorej si turisti pobyt na Slovensku objednávali. Nikdy som ho však z rozumných dôvodov v programe neuvádzala. V programe bola turistická trasa uvedená s týmto popisom:

Národný Park Slovenský Raj – Charakteristickým znakom sú vápencové rokliny, vybavené stupačkami a rebríkmi. V závislosti od podmienok si vyberieme niektorú z možných okružných trás. Obedová prestávka bude na lokalite Kláštorisko (ruiny kláštora a bufet). Prevýšenie 400-600 m.

Po úvodnom výstupe populárnou roklinou sme sa v chladnom októbrovom dni tešili na obedovú pauzu na Kláštorisku. Bola som si vedomá neistou otváracou dobou občerstvenia a to napriek tomu, že som sa vopred na otváracie hodiny informovala. Odpoveďou bolo jednoduché ale nepresvedčivé „malo by byť otvorené“. A tak som nebola ani veľmi prekvapená, keď sme na miesto dorazili a zistili, že je zavreté.  Našťastie som to tak trochu predvídala a boli sme vybavení desiatou.

Postávali sme teda pri turistickom smerovníku a rýchlo jedli. Potom, čo som videla, ako pani z manželského páru s ťažkosťami prekonáva roklinu, pripravila som si ústup späť na Podlesok namiesto mojej ideálnej trasy. Keď som však tento úmysel opatrne spomenula skupine, narazila som na nečakaný odpor mladíkov. Na moje naliehanie, že predsa sa skupina musí prispôsobiť najslabším, jeden z nich radikálne vyhlásil: „Kúpil som si tento zájazd práve pre fotografiu Tomášovského výhľadu. A kým ma tam nevezmeš, neodídem.“ Pani sa pri týchto slovách tvárila dotknuto.

Bola som prekvapená, lebo z mojej dlhoročnej skúsenosti viem, že najtypickejšia vlastnosť Španielov je – strach z konfliktu. Ak je nejaký problém, každý sa tvári, že je všetko v poriadku a vysťažuje sa až v agentúre. Spravidla na úplné kraviny. Ako napríklad, nevyhovujúca kvalita uterákov na ubytovaní.

Tým, ktorí boli ubytovaní u nás, sme tak začali ubytovávať s komentárom: „Nemáme krištáľovú guľu. Ak máte s niečím problém, musíte nás informovať!“

Mladík však na svojom trval a tak som začala tuho uvažovať, ako vyriešiť túto situáciu. Po chvíli som to vymyslela. Prerátala som približné časy a keďže telefónna sieť na Kláštorisku spolupracovala, vybavila som zásadný telefonát so šoférom minibusu.

Skupinu som rozdelila, manželskému páru som dala do ruky mapu s vysvetlením trasy a času pochodu. Potom som ich odviedla k značkovenému chodníku na kraji lúky, kde sa už nemali kde stratiť. Aj keď, niektorí ľudia majú na strácanie talent. Overila som si, že majú moje telefónne číslo a vrátila som sa k ostatným.

S nimi som pokračovala po ideálnej trase až na „Tomašák“ a následne do dediny.

Šoférovi som v telefonáte dala nové inštrukcie. V stanovenom časovom rozmedzí vyzdvihne na Podlesku manželský pár a potom sa presunie do Spišských Tomášoviec, kde počká na nás.

Ideálny itinerár sa tak opäť raz konal. Všetci boli spokojní, snáď okrem šoféra, ktorý mal dlhšiu „čakačku“ než zvyčajne.