„Ten vlak je super!“, tešili sa moji španielski turisti dopravnému prostriedku s vagónmi, rozdelenými na kupé. Opatrne som sa spýtala, čo sa im na tom tak páči. „Pripomína to staré časy, u nás také jazdili pred 40 rokmi“. Nevedela som či sa hanbiť alebo tešiť s nimi. A zároveň som si uvedomila, že to, čo ja pokladám za zastarané, je pre nich zážitok.
V čase, keď som začala sprevádzať, Slovensko bolo čiernou dierou Európy. Nikto ho nepoznal a iba pár nadšencov sa sem prišlo pozrieť, keď sme vstúpili do Európskej únie. Písal sa rok 2004.
Bola som odhodlaná zviditeľniť Slovensko na turistickej mape. Ukázať túto nepoznanú krajinu celej Európe. Zvlášť však jej prírodu, ktorú dodnes pokladám za náš najväčšiu devízu.
Vytrvalo som písala e-maily do cestovných kancelárií a turistických klubov, hlavne do krajín, ktorých jazyk som ovládala.
V Madride som obchádzala cestovné kancelárie a zopár klubov. Vždy som jednala s majiteľom alebo spolumajiteľom. V jednej mini agentúre som zastihla len majiteľa, ktorého som pre hustý cigaretový dym takmer nevidela. V Ríme som sa teperila električkou mimo mapy centra s množstvom katalógov. Do ďalšej, veľkej španielskej cestovky s množstvom zamestnancov som šla s malou dušičkou, pretože Slovensko už v programe mali. Ich sprievodca sa do Slovenska úplne zbláznil. V inej mi umožnili o Slovensku urobiť večernú prezentáciu. Vybrala som fotky úchvatných scenérií, divej prírody aj pamiatok.
Nie som typ rodeného rečníka pred cudzím publikom, ale tu som si bola sebaistá: títo ľudia o Slovensku nevedeli vôbec nič. Mohla som im narozprávať hocčo. Ja som sa ich však snažila namotať na medové motúzy krásnej a nepoznanej krajiny.
Opakujúci sa vysvetľovací vzorec počas rokov bol:
- "Karpaty sú predsa v Rumunsku!" – slovenské Tatry patria k Západným Karpatom (Španieli si identifikujú Karpaty s Draculom a teda s Rumunskom)
- "Ako to, že Dunaj nie je modrý?" V skladbe od Straussa na krásnom modrom Dunaji pokrivkáva farba rieky. V skutočnosti je Dunaj zakalený, hnedo-zelený
- "Aké je hlavné mesto Slovinska?" Po odpovedi Ľubľana, ale my máme zajtra prehliadku Bratislavy – nasleduje zahanbenie
- "Kedy už uvidíme tých rysov, vlkov, medveďov?" Nikdy, lebo skupina 15 osôb v lese nebude potichu.
- Ako odlíšiť smrek od jedle. "Nie je to to isté?"
- "Sú na Slovensku aj katolíci alebo sú všetci ortodoxného vierovyznania? A kto sú gréckokatolíci?"
- "Je voda z kohútika pitná?"
Jeden pán si kúpil zájazd na Slovensko kvôli Tomášovskému výhľadu. Nič iné ho na pobyte nezaujímalo.
Každý je iný ale každý národ má svoj stereotyp. Vôbec nie je jedno, z akej krajiny hostí máte či chcete prilákať. Nemali by ste všetkým ukazovať to isté, hovoriť to isté ani „kŕmiť“ ich tým istým.
Vlastne môžete. Ale z tej istej krajiny už nečakajte ďalších.
Turisti z rôznych krajín nehľadajú na tom istom mieste to isté. Preto je pri tvorbe programov a itinerárov dôležité vedieť, kto vlastne prichádza, čoho majú doma habadej, aké majú zvyky, aké majú informácie o našej krajine a čo očakávajú.
Latinským národom netreba ukazovať gotické či románske kostoly ani upozorňovať ich na nástenné maľby (napr. tie v Žehre). Američanom práve naopak. Severským národom ani Poliakom neukazujte drevené kostolíky. Škandinávca nezaujíma ani hustý ihličnatý les ani ľadovcové útvary. Maďari sa tešia z miest s význačnou uhorskou osobnosťou či udalosťou a Poliakov zaujímajú zľavy a miesta, kde nestretnú veľa... Poliakov.
Dnes tieto skúsenosti využívam pri príprave programov a itinerárov pre hotely, mestá a partnerov v cestovnom ruchu. Ak riešite otázku, ako lepšie predstaviť svoju obec alebo hľadáte nový pohľad na obsah pre vašich návštevníkov, pokojne sa mi ozvite.
PS. Snáď jediné, v čom sa všetci turisti zhodnú, je pivo. Jednoduchý názov, veľké „porcie“ (v Španielsku vám čapované pivo naservírujú v dvojdecáku) a príjemná kvalita zo Slovenska robí pivnú dovolenkovú veľmoc v rebríčku hneď za Českom či Nemeckom. Slovenské pivo teda z itineráru určite nevynechajte.