„Podľa mňa je smutný.“
Povedala som o vejári, ktorý v ruke držala pani z Nadácie Tatra banka.
Práve som jej odovzdala hotové reklamné predmety – vejáre v brandových farbách.
Zelený ako bazén. Tmavofialový. Jednofarebné. Všetky s čiernym rebrovaním.
„Ako na pohreb,“ Nepovedala som. Pomyslela som si.
Potom som si prelistovala Nadáciou každoročne vydávaný Tabloid.
Podporuje výnimočné projekty v umení a kultúre.
A zrazu som sa na ten vejár pozerala inak.
Do ruky ho dostanú ľudia, ktorí tvoria výnimočné veci. Umelci, divadelníci, dizajnéri.
Ľudia, ktorí nepotrebujú, aby za nich predmet kričal.
(Možno práve preto sú brand kódy Nadácie také fádne).
Vejár je súčasť podpisu. Rozpoznateľný, ale nenápadný. Tlmené farby nechajú vyniknúť osobnosť.
Mne sa páčiť nemusí. Som rada, že ten „smutný“ vejár sa páčil presne tomu, komu mal.
