Historická fotografia
Opretí o strom, navzájom sa dotýkali. Oči mali zavreté,
lebo viac vnemov by ich telá neuniesli. Nebol to sen, bolo
to skutočné. Realita, stále neuveriteľná.
Táňa nevedela ako predtým mohla žiť bez neho. Aký veľký kus jej vlastného bytia sa v nej odrazu zrodil. Akú veľkú časť ženskosti v sebe dovtedy potláčala. Pozrela sa na svoje ruky a cítila, ako v nich koluje záhadná čarovná zmes, ktorá v sebe niesla posolstvo oveľa silnejšie ako len krvné doštičky a molekuly kyslíka. Žilami prúdila chemická látka, ktorá jej nedala spávať, vďaka ktorej nemala pokoja a zároveň, dávala jej krídla. Odkedy boli spolu, žila
dúškami až hltmi.
Čas sa jej zrýchlil, doslova. Dovtedy sa jej čas vliekol, aj keď životy ľudí okolo nej boli rýchle. Bývalým spolužiakom už vlasy zosiveli aj zredli, dievčatám sa vrásky vymykali spod kontroly kozmetických krémov. Tí, čo poznali jej skutočný vek boli presvedčení, že podstupuje plastiku.
V myšlienkach sa vrátila sa ku dňu, keď sa prvýkrát ich pohľady stretli.
----
Bolo to v oveľa prozaickejšom prostredí, v knižnici. Sedela pri káve už hodiny a čítala. Pracovala na novom projekte, hľadala k nemu literatúru. Pritom sa schyľovalo k nejakej akcii, pribudlo premietacie plátno, priestor pre divákov aj účinkujúcich.
Do hlavného mesta chodila sporadicky. Rada sa vracala do najväčšieho kníhkupectva a knižnice v jednom.
Potom musela vždy ujsť. Ešte predtým, ako ju úplne pohltil hluk a dav preplnených ulíc, prach a smrad výfukových plynov a v lete aj neznesiteľné dusno. V ostatných dvadsiatich rokoch zle znášala aj vtieravú hudbu rinúcu sa z mobilov mladých ľudí. Bola doma v úplne inom svete, v horských stráňach severného Slovenska. Vzduch tam bol ostrý v zime aj v lete a blízkosť prírody ju upokojovala.
Listovala v knihe ďalej, napriek tomu, že sa scéna postupne zapĺňala. Odrazu ju prerušilo privítanie hostí. Boli tam aj známe tváre, videla ich v televízii. Vyhlasovali výsledky fotografickej súťaže. Položila knihu na poličku a presunula sa bližšie. Fotografie boli z prírody a to ju zaujalo. Niektoré boli naozaj skvelé. Vžila sa do nich, akoby bola na miestach kde ich snímali.
Ponorená v príjemných pocitoch zacítila na sebe cudzí pohľad. Neobťažoval ju, naopak. Chvíľu sa snažila
predstaviť si, kto sa na ňu pozerá. Vedela, že záplava pozitívnych dojmov, ktoré v nej v tejto chvíli rezonovali,
je energiou, ktorú síce nevidno ale nepochybovala, že celý ten oblak okolo nej sa dá cítiť.
Konečne otočila hlavu a okamžite zaznamenala jeho uprený pohľad. Nevedela by vylúčiť, že sa nezačervenala. Zľahčila situáciu naznačením úsmevu. Úsmev bol opätovaný. Pochopila, že bol jedným zo súťažiacich fotografov.
Predpokladala, že je od nej oveľa mladší. Pousmiala sa, keď si predstavila, že by mu mohla byť mamou. Ona sama však vyzerala na tridsať aj jej kondícia tomu zodpovedala. Akoby ju na vidieku, kde žila, konzervovala slovenská zima.
Opäť sa zadívala na plátno. Fotografie sa striedali. Vtom premietli na plátno niečo, čo ju zdvihlo zo stoličky. Okamžite spoznala miesto. V nemom úžase pozerala na to, o čom bola presvedčená, že patrí iba jej: čistina so solitérom a Božou mukou, ďaleko od ľudí, od zvedavcov, turistov... Našla ju už dávno, prispôsobila si ju pre seba, chodila tam vždy keď potrebovala prevetrať myseľ. Niečo ako úkryt so sovou pre Popolušku, jej skutočný domov. Teraz sa cítila, akoby niekto zobral časť jej intimity a vyvesil na facebook. Lúku odkúpila už dávno, tak kto sa opovážil..?
Po chvíli rozhorčenie vystriedal údiv. Jej dobre známy strom tu mal viditeľne o niekoľko desaťročí menej. Bol menší, nižší, mladší ako ho poznala dnes. Mladá jedľa prudko kontrastovala s vysokou kvalitou digitálnej fotografie, ktorá mala byť odfotená už dávno. Napokon pod stromom zbadala postavu. Stálo tam dievča. Údiv tak vystriedalo prekvapenie. Žeby umelá inteligencia? Vzápätí fotografiu vystriedala iná. Preletela očami svoje okolie. Všetci mali oči upreté na plátno. Zachytila iba jeden pohľad. Bol to ten istý, ktorý ju sledoval už predtým. V očiach sa mu zračil náznak úsmevu, či snáď odhalenia? To už neuniesla. Rýchlo odišla.
Kráčala ulicami a snažila sa nemyslieť na to, čo ju tak rozrušilo. Kúpila si zmrzlinu a tenisky a opäť sa v myšlienkach vrátila k svojmu projektu. Vlak meškal ale bolo jej to jedno.
Bol dusný večer v hlavnom meste a Noro sa chystal na ďalší pracovný výjazd.
Zbalil sa a od únavy spadol hlboko do kresla pred detektívku. Ráno vyrazil skoro aby bol na mieste včas. Obzeral si okolie a odháňal spánok hlasným rádiom. Hore sa už roztopil aj posledný sneh.
Zamyslený uvažoval o svojich výnimočných výletoch, ktoré sa začali celkom nečakane keď bol ešte malý chlapec. Vtedy potajme vstúpil na pôjd domu starých rodičov. Tam, kde bolo všetko zapadnuté prachom, akoby odrazu zavial neznámy ťaživý vánok. Zdvihol prach a priniesol niečo dávno zabudnuté, fragment z detstva jeho starého otca. Scéna sa odohrala priamo pred ním. Chvíľu sa pozeral dedovými očami spred šesťdesiatich rokov. Pocítil jeho zúfalstvo, strach a bezmocnosť. Do domu vtedy znenazdajky vpadli príslušníci štátnej bezpečnosti a dedovho otca, Norovho pradeda, odvliekli na nútené práce. Keď sa Noro po tomto zážitku vrátil z povaly, dva dni neprehovoril.
Spomenul si aj na akciu v kníhkupectve spred niekoľkých dní, kde sa prezentoval fotkou so stromom a dievčaťom. Bol na tom mieste pred dvomi rokmi, ale nevedel, do ktorého obdobia sa dostal. Vyzeralo to byť dávno. Dievča z tej fotky ho prenasledovalo. Zdalo sa mu, akoby sa k nej viazalo nejaké déja-vu, ale nevedel si nič vybaviť. V spomienkach sa objavila aj žena z tejto akcie. Mal neistý pocit, že ju už predtým niekde videl. Alebo sa mu to snívalo? V každom prípade to bolo príjemné stretnutie. Pri spomienke naň sa usmial.
---
Doba bola rýchla. Od udalosti v kníhkupectve ubehol snáď mesiac. Celé dni trávil v práci, večery mu ubehli rýchlo samému alebo v prítomnosti kamarátov.
Aj napriek tomu bol rád, že žije práve teraz. Starší kolegovia tvrdili, že dobre už bolo a odvolávali sa na staré dobré časy, no on vedel svoje.
Často mal pocit, že tie neplánované výlety do minulosti sú len výplodom jeho chorej mysle. Lenže nebolo to tak.
Raz si topánky po návrate umýval od zákopového blata, zmáčaného krvou. V uliciach preplnených pioniermi zodvihol prvomájové mávatko a priniesol si ho so sebou.
Ešte stále ho má v poličke. Inokedy počas noci počul psy a streľbu na emigrantov. Muselo to byť za socializmu. Vtedy
sa ocitol blízko ostnatých drôtov a zadržala ho verejná bezpečnosť. Svoju slobodu vymenil za súčasné značkové tenisky, po ktorých príslušníci VB prahli, len čo ich zbadali. Do prítomnosti sa tak vrátil v ponožkách.
Vedel, že má dar, ktorý mu priniesol veľa trpkých chvíľ ale aj veľa poznania. Nemienil sa oň s nikým deliť. Ani by mu nikto neveril.
Ponorený v myšlienkach, napokon sa ocitol na mieste. V Podolínci bolo chladné ráno a všetci zúčastnení boli prítomní. Mohol pracovať rýchlo a skončil pred obedom. Ešte musel zdokumentovať jednu chátrajúcu pamiatku a tak sadol do auta aby čím skôr skončil. V ten podvečer sa dohodol na stretnutí s kamarátom, hasičom. Už sa tešil na studené, aj keď iba nealkoholické pivo.
Táňa sa doma zobudila skoro. Aj dnes pracovne cestovala. Poobede zašla k mame. Mala navarené. Aj vo svojom vysokom veku bola čiperná. Bola najstaršou ženou v kraji. Táňa milovala jej kuchyňu a často „sa pozývala“ na obed či večeru. Občasné dotazy, či niekoho má a kedy sa chystá priviesť na svet vnúčatá, taktne odignorovala a keď sa už nedalo inak, vyhovorila sa na svoj vek. Pre mamu to nebolo žiadne prekvapenie. Vnúčatám by sa potešila, ale sama dobre poznala zvláštnosti ich rodinnej línie.
Večer sa stretla s Martou, kamarátkou a miestnou jasnovidkou. Jej čierne kučeravé vlasy spoznala z diaľky. Sedela na terase kaviarne, oblečená akoby vyliezla zo stredoveku. Vždy vzbudzovala pozornosť svojou výstrednosťou. Nelíčila sa, jej veľké tmavé oči a výrazné črty nemusela zdôrazňovať. V tvári sa jej zračila aj skúsenosť a zrelosť. Chýbala jej už iba čierna mačka na pleci. Vlastne nechýbala. Sedela tam nehybne, plstená. Tú živú nechala doma.
Táňa pozorovala svoju kamarátku a letmo si prezrela celú terasu. Nemohla si nevšimnúť týpka sediaceho na druhom konci. Bol pri stole s nejakým kamarátom, ale do tváre videla len jemu. Zrazu ho spoznala. Je to ten z fotografickej súťaže! Prekvapenie v jej tvári bolo čitateľné. Aj on ju spoznal. Usmial sa a kývol jej. Urobila to isté. Celkom zabudla na okolnosti svojho odchodu z danej udalosti v onen deň.
Ešte ani nesedela keď sa na ňu Marta vrhla: „Cítim niečo nezvyčajné, aura ti žiari!, čo sa deje?“ „Ale choď!“ odbila
ju ako vždy Táňa, „čo by sa dialo? Všetko po starom.“ Zabrali sa do hovoru. Marta trvala na vyložení kariet, ale Táňa ju radikálne odmietla. Keď odchádzala, už tam nebol.
---
Počasie sa nasledujúce dni zhoršilo, padla hmla a mrholilo. Napriek tomu sa vybrala hore.
Pre susedov bola podivín. Žila inak ako oni a nenechala sa ovplyvniť ich spôsobom života a už vôbec nie názormi. Aj preto sem veľmi nezapadala. Vychádzala im v ústrety, aby si ju všímali čo najmenej. Netušili, načo chodí sama do lesa, v každom počasí. Oni chodili do hory, keď potrebovali sťahovať drevo, keď bolo treba vysádzať sadenice, na huby
či čučoriedky. Z generácie na generáciu sa to nemenilo. Aj ona občas doplnila svoje zásoby sušeného lesného ovocia či hríbov, ale nebol to hlavný dôvod jej častých pobytov.
Pre ňu to bola životná potreba, cítila tam niečo oveľa silnejšie ako len príjemné objatie zelene. Tušila, že to súvisí s jej dlhým životom. Nikto by jej to neuveril, ale v jej spomienkach sa vynárala povojnová bieda aj budovateľská éra. Čas jej ubiehal inak, pomalšie ako okolitému svetu. Jej priateľky vyzerali ako jej mamy. Veľa susedov už pomrelo a tí noví ju poznali krátko. Aspoň sa tak vyhla zbytočnému rozruchu a senzáciám okolo svojej blížiacej sa sedemdesiatky. Genetické vysvetlenie ich šokujúco mladistvého vzhľadu nepoznali ani jej predkovia. Tak ako
jej mama, už dvakrát si nechala vystaviť nový rodný list,
veď v starom bol v roku jej narodenia preklep...
---
Do koruny obrovskej starej jedle, v ktorej mala svoje útočisko, viedol jednoduchý rebrík a to čo bolo ukryté v korune, sa dalo iba tušiť. Desaťročia pred kúpou pozemku sa jej darilo ho ukryť pred sekerami. Pre pilčíkov napokon ani nebol tento pokrivený ihličnan zaujímavý. Na lúke pred stromom spomalila a na chvíľu upažila. Mala pocit, že ju to približovalo k ... Bohu? Nevedela presne. Vošla dnu. Všetko bolo po starom. Aj hlinené guľôčky zo šesťdesiatych rokov v textilnom vrecku, aj album z detstva s vlastne už so zažltnutými historickými fotografiami, zopár obľúbených kníh aj niekoľko kusov starého nábytku, čo sa sem ešte zmestili. Snažila sa nezhromažďovať veľa vecí. Za tých sedem desaťročí sa toho mohlo nazbierať oveľa viac.
Toto bol jej skutočný domov. Tento pretrvával a prežíval jej sťahovania z miesta na miesto. Raz začas musela zmiznúť susedom z očí a presunúť sa tam, kde ju ešte nepoznali. Vo Vernári žila už desaťročie a zatiaľ sa neplánovala sťahovať.
Obklopená svojim prostredím, pociťovala dotyk mohutného drsného kmeňa ako láskavé spojenie so starým priateľom. Cez prírodné škáry pozorovala okolie a vnímala zvuky aj pohladenia studeného vetra.
---
Noro mal drevené nohy od šoférovania. Skončil skôr a nemal chuť vracať sa dnes stovky kilometrov domov. Ani nevedel ako sa ocitol vo Vernári a odbočil z hlavnej cesty. Zastal
pod miestnou zjazdovkou a ďalej šiel pešo. Kopec zahaľovala studená hmla a jemne z nej mrholilo. Niekde tu sa mu prihodil jeden z jeho zvláštnych výletov, keď zvečnil strom s dievčaťom. Kráčal rýchlo strmo do svahu, aby sa zahrial. Spomínal pritom na ten deň. Ani len netušil, do akého roku ho ten podivný stroj času vtedy preniesol. Mohol usudzovať len z oblečenia dievčiny pod stromom.
Konečne prišiel na lúku, na ktorej ešte stále stála jedľa.
Od toho pamätného dňa tu nebol. Strom zmohutnel a okolie zarastalo bučinou a smrečinou.
Zišiel z chodníka a zamieril k stromu. Dnes bol v dnešku, to si uvedomoval. Strom narástol, bol mohutný a v jeho kmeni sa dala tušiť dutina. Hmla sa takmer úplne rozpustila v studenom vánku. Bol tu celkom sám, ale napriek tomu cítil niečiu prítomnosť. Pozrel sa hore, do koruny stromu.
Táňa si cez škáru všimla pohyb. „V tomto nečase ide niekto do hory?“ začudovala sa. Ostala nehybne sedieť, naďalej sledujúc prišelca.
Znenazdajky sa jej vybavila situácia z kníhkupectva s fotografiou starou niekoľko desaťročí. Pod stromom na nej bola ona sama. Pod týmto stromom. V tej chvíli jej deja-vu osvetlilo minulosť. Vnímalo ju vyplašené nezrelé dievča. Stál tam vtedy ten istý muž. Taký, aký bol aj dnes...nie, to nie je možné. Žeby jeho otec? Hľadala v tom logiku, ale z nej sa predsa vymykala aj ona sama.
Tá situácia jej občas prenikla do vedomia, ale skôr ako ju stihla zachytiť, vyprchala ako gáfor. Nevedela, či sa to naozaj stalo alebo je to len opakujúci sa neuchopiteľný sen. Ten sa teraz napodiv zhmotnil do niečoho starého a známeho. Nechala sa viesť týmto príjemným pocitom, keď zišla dolu.
---
Noro prišiel bližšie. Pocítil niečo platonické, čo sa práve menilo v realitu. Neveril na náhody. Spájalo ich viac ako nedávne letmé pohľady či historická fotografia. Usmial sa a ona úsmev opätovala. Chytil ju za ruku a ona ho viedla do koruny stromu.
Jeho stroj času sa navždy pokazil.
Táni napadlo, že zostarnú spolu.